Sprievodca Tuniskom

12.-24. júna sme boli s mamou v Tunisku. Bývali sme v letovisku Hammamet, a to na severe (Hammamet Nord) v hoteli El Fell***. Rok a pol predtým sme boli v Egypte, čo bola naša prvá dovolenka v moslimskej krajine, ak nerátam výlet do Albánska či prechod Bosnou a Hercegovinou 🙂 Od Egypta som čakala všeličo, ale nás príjemne prekvapil a považujeme ho za najlepšiu dovolenku. Určite pre neprekonateľné egyptské pamiatky a nádherný rajský hotel Sahara Resort v Hurghade. Predpokladala som, že Tunisko bude na oveľa nižšej úrovni ako Egypt a neviem prečo som si myslela, že pre slovenského turistu je Tunisko zľahka exotické, jednoducho, že sa sem nejazdí. Ale to teda nie je pravda, Slováci Tunisko už dávno objavili.

tunisko-tunisko-hammamet-yasmine-club-riu-marco-polo-0_800x2000

Arabské krajiny a kultúra Je pravda, že Slováci nie sú zvyknutí na arabskú mentalitu. O islame si myslíme len to najhoršie a o Araboch asi tiež. Mne je to proti srsti, pretože táto kultúra ma zaujíma. Všeobecne je mi bližšia myšlienka “zodpovedného turizmu”, čo okrem iného zahŕňa rešpektovať miestnych ľudí, zvyky, kultúru, jesť ich jedlá, používať miestnu dopravu a podobne. Odporúčam naučiť sa zopár základných fráz v arabčine (ale pozor, v tuniskej arabčine), mať obyvateľov aj personál v náležitej ľudskej úcte, usmievať sa a sú vaši. Žiadny človek na tejto planéte nemá dôvod cítiť sa nadradený (a ani podradený) a potom všetko funguje. Treba si samozrejme zvyknúť na prístup – inšalláh a bukra (ak boh dá a zajtra). Aj keď budete dupkať nožičkami, ste v Afrike, v arabskom svete a nepomôžete si. Ale s nejakým tým bakšišom a trochou lámanej arabčiny sa vám veci podaria vybaviť. Čo sa týka bakšišu, doniesli sme si cukríky, žuvačky, otvárače, zapaľovače a perá. Peniaze predsa kazia charakter 🙂 Ale na rozdiel od Egypta (a kopca ostatných zemí), tu nikto bakšiš nepýta, možno ani neočakáva, ale nepohrdne ním a je potom vďačný.

Môžete pridať úctivé oslovenie “muhandis” – ale nevšimla som si, že by naňho extra reagovali. Kto sa chce o arabskom svete dozvedieť viac, Slovenka Emíre Khidayer napísala nedávno knihu Arabský svet – iná planéta? – v ktorej rozpráva o arabskej kultúre z nášho kultúrneho pohľadu. Vo viacerých sprievodcoch budete čítať, že Tunisko má rovnaký čas ako Slovensko. Bola to pravda ešte asi pred dvomi rokmi. No Tunisko zrušilo letný čas, a tak práve v lete, keď sa chodí do Tuniska na dovolenky, si musíme prestaviť hodinky o hodinu dopredu. Je to preto, že mesiac ramadán sa v rámci nášho kalendára posúva každý rok cca o 10 dní skôr. V tomto roku sa ramadán začína už 11. augusta a končí 9. septembra. Aby sa Tunisania nemuseli o hodinu dlhšie “trápiť” pôstom, zrušili letný čas.

Arabčina Arabčina má aj spisovnú formu, ale tá sa používa skôr v médiách, na školách a podobne. Inak má takmer každá oblasť iný dialekt arabčiny. Je preto bežné, že Arabi z rôznych kútov sveta si nerozumejú, ak sa nerozprávajú spisovnou arabčinou, a tak sa niekedy musia rozprávať anglicky alebo francúzsky. Využijete frázy ako napríklad: šokran (všearabská forma šukran): ďakujem – toto je absolútna povinnosť, podľa mňa špeciálne tuniské poďakovanie znie: baraka alláhu fík, v doslovnom preklade nech ťa boh požehná dobrý deň – aslema dovidenia – bislema dobré ráno je sbáh il chér, ale skracujú to na sbáchír ako oslovenie môžete použiť muhandis pre muža a madam pre ženu na otázku Ako sa máš? sa dá odpovedať Al hamdu lilláh (niečo ako Vďaka bohu) Chamsa znamená päť, ale aj symbol Fátiminej ručičky (budete ju stretávať na každom kroku). Je to ochranný amulet, predstavujúci 5 pilierov islamu a rôzne iné náboženské päťky 🙂 Fátima bola najmladšou dcérou proroka Mohammeda. Mne sa osvedčilo jednoducho len rozprávať, aj keď som si nebola istá. Buď ma opravili sami, alebo vetu po mne zopakovali a ja som zachytila jej správne znenie. Problémy máme hlavne v rôznych odtieňoch h až ch a správnom spodobovaní, resp. nespodobovaní spoluhlások. Keď je spolu “sb”, nečíta sa to ani ako “sp”, ani ako “zb”. Tak, ako sa “kebab” nečíta “kebap”. Zdvojené spoluhlásky treba tiež prečítať (hammám), takým akoby predĺžením hlásky.

Iné jazyky Bez problémov sa dohovoríte francúzsky, v turistických oblastiach aj anglicky a sem-tam nemecky alebo taliansky (Sicília leží len 140 km od Cap Bonu). Ale pozor, anglicky si o politickej situácii nepokecáte, skôr to zjednodušte na rukami, nohami, ukázaním na prstoch a pridajte hello a how much. To stačí, ďalej sa nedostanete. Jediný, kto mi plynule odpovedal na otázky, bol Hassan z oázy (!) Chebika (Shabika). Apropo dvojité názvy. Takmer všetko sa dá prepísať aspoň dvomi spôsobmi. Je to kvôli náročnému prepisu z arabčiny a často sa francúzsky a anglický prepis rozchádzajú. V letoviskách a najmä od predavačov začujete aj ruské, poľské, české či slovenské vety, podľa toho, na akú národnosť vás odhadnú. Niekedy sú to také výkriky ako “ježišmária” alebo “Kateřino, pojď ke mně” – a často ani nevedia, čo znamenajú, len to pochytili od turistov, aby pritiahli vašu pozornosť.

Gestá Za žiadnych okolností neukazujte Arabovi podrážky, nerobte gesto potápačského OK – spojený palec a ukazovák – je to neslušné gesto v arabských krajinách, takisto tu pochopia všetky európske neslušné gestá. Účet si vypýtate gestom pripomínajúcim načmáranie niečoho do vzduchu. Presne opačne ako v našej kultúre sú si tu bližší muži než ženy navzájom. Môžete uvidieť mužov zvítať sa bozkom na líca alebo držať sa za ruky. Znamená to, že sú to blízki priatelia a sú si ako bratia, alebo pokojne aj to, že sú si bližší ako priatelia a vyzerajú ako by si boli bratia. Ako všetci moslimovia, ani tu nemajú mladé páry možnosť stretávať sa ani na verejnosti, ani v súkromí bez toho, aby boli zosobášení alebo aspoň zasnúbení. A možno aj preto vás, dámy, budú pozývať na rande. S nemoslimkou to neplatí. Páni, smola, žiadna moslimka vás o rande požiadať nesmie 🙂

Nakupovanie V Tunisku platia tuniskými dinármi a za 100 eur dostanete momentálne (2010) 180 dinárov. Výmenný kurz je určený centrálne a preto si nemusíte robiť starosti, kde nájsť výhodný kurz. Jednoducho vleziete do prvého exchangu, banky, hotela… a dostanete svoje peniaze. Dajú sa vymeniť aj doláre, za 100 dolárov dostanete 140 dinárov. Exportovať dináre je zakázané. Pre jednoduchosť si môžete cenu v dinároch predstaviť polovičnú a dostanete približne cenu v eurách. Nemali by ste si nechať ujsť nakupovanie na miestnych trhoch. Mne dosť chýbalo, že sme nezašli aj niekam na naozaj miestny trh, kde nakupujú tuniské gazdinky. Všetky trhy v centrách a blízko turistických cieľov sú samozrejme určené turistom a predávajú sa tu najmä suveníry, keramika, korenie, oblečenie, šperky, niekedy sladkosti a podobne. V Tunisku je všetko dosť lacné, máločo je vyrábané strojovo a tieto ručne robené veci sú lacnejšie. Na rozdiel od kachličiek, kedy je ručná výroba hodnotnejšia než strojová. Oplatí sa kúpiť keramika, nerasty, tabak do šíše, datle, olivové výrobky, môžete si doniesť aj darbuky (bubníky), klasické magnetky, pohľadnice, ale aj oblečenie, šperky, korenie a mätový čaj. Na šperky sa radšej pozerajte ako na bižutériu. Mne sa podarilo kúpiť striebro s napodobeninou tyrkysu a tyrkys s napodobeninou striebra 🙂 Aj keď striebro majú kvalitné a tradične ho vyrábajú Berberi. Nekupujte gýče (plyšové ťavy), nájdete kopu hodnotných, zaujímavých, lacných a aj praktických vecí. Asi netreba čakať nejaký európsky štandard, ale tie veci sú svojím exotickým spôsobom kvalitné a dajú sa nájsť aj lepšie veci rovnakého druhu – napr. magnetky sme si doniesli pekné, ale taká tam bola jedna z dvadsiatich. Treba sa pozerať. Ale zase bacha. Existuje tu nepísaný kódex, ako nakupovať. Keď vojdete do obchodíka, treba nakúpiť. Keď tovar chytíte alebo sa nebodaj spýtate na cenu, musíte ho kúpiť. No áno, môžete “utiecť” aj bez kúpenia, ale budete považovaný za západniarskeho burana. Ako Slováci máme úžasnú výhodu. Ponuka sa pre nás začína niekde v polovici ponuky pre Američanov alebo Nemcov.

Tí kašlú na zjednávanie a dajú toľko peňazí, koľko si obchodník vypýta. Ako sa všade píše, táto cena je minimálne 10-násobná. Naozaj. Základné pravidlo: nič obchodníkovi neverte. Nie, nemá doma deti, ktoré mu plačú, nie, nezdrali ste ho z kože. Verte, pokiaľ vám niečo predá, ešte na vás výhodne zarobil. Pokiaľ cenu prestrelíte, tovar vám nepredá. Ono, skúšať zľaviť magnetku, ktorá stojí 1 TND, sa neoplatí. Keď, tak skôr ako množstevnú zľavu. Ak chcete zjednávať a obchodník sa na to chytí, nenechajte sa odbiť. Musíte mať dostatok času a trpezlivosti. Tovar vyberajte očami a tvárte sa, že vás nič nezaujíma. Ak sa dá, plynule pokračujte v chôdzi, aj keď pomalej. Keď si vyberiete, odhadnite, koľko chcete zaplatiť. Spýtajte sa, koľko to stojí. Obchodník sa vás možno spýta, odkiaľ ste a že Američan by to mal za 45 a vám to dá za 25. Vy povedzte napr. 5. Obchodník vás nazve banditom alebo babou Jagou 🙂 Bude znechutene nad vami mávať rukou. Vy sa len usmejte a trvajte na svojom. On spustí o trochu cenu, vy zvýšite (približne o to, o čo on spustil). Potom sa už len dopiluje výsledná suma a obchod je uzavretý. Bolo by fajn, ak by ste mali drobnejšie. Nie vždy sa to dá. Mne síce vždy vydali a aj keď nemali, bežali po celom trhu rozmeniť. Ale vraj sa stáva, že namiesto výdavku obchodník prihodí nejakú cetku. Ja by som trvala na výdavku. Na soľnom jazere obchodník chcel za ametyst 10 dinárov, snažili sme sa zjednávať, ale nechcelo sa mu, trval na desiatich, ale poprihadzoval asi 6 ďalších nerastov, púštnych ruží a kusisko soli 🙂 Možno to malo aj 2 kilá. Inak, ťažko povedať, či ten ametyst bol pravý. Určite v Tunisku nájdete veľa pravých nerastov, je to bohatá krajina, veľa sme ich videli napr. v oáze Chebika a boli tam aj fosílie. Ale laik to ťažko rozozná. Náš ametyst púšťal totiž po umytí jedného kryštálika fialovú farbu a asi to bol len nejaký číry kremeň alebo čo. Každopádne, je to pekné, nám to nevadí, ale komu áno, tak by tomu mal rozumieť. V našej výprave bol aj geológ a ten sa v Chebike rozplýval. Je pravda, že skutočne hodnotnú vec vám nikdy nezľavia na 1-2 dináre, ani keby ste sa ako snažili. Ak máte viac času, popozerajte sa po celom trhu, prípadne vo viacerých mestách, aby ste dostali obraz o cenách. Najlepšie je, ak vám napr. sprievodca poradí ceny. Stane sa, že tú istú vec vám niekde ponúknu za 10, vy zjednáte na 3, celí šťastní sa pohnete ďalej a tam vám to ponúknu za 1 dinár…

Tunisko je veľmoc, čo sa týka olív a datlí. Nevyrábajú ale veľmi kozmetiku z olív, pretože pre tuniské ženy je príťažlivá francúzska značková kozmetika a nie recepty starých materí. Najkvalitnejšia odroda datlí sa volá Deglet núr – prsty svetla. S našimi lidláckymi sa nedajú ani porovnať. Ak máte radi datle, tieto si určite kúpte, budú vám veľmi chutiť (sú menej sladené). Medzi naše najväčie položky patrila návšteva kaviarne v hlavnom meste na hlavnej triede – Francúzskom námestí prezývanom tuniské Champs Elyseés – kedy sme za pivo, minerálku a viedenskú kávu zaplatili asi 16 dinárov. Ostatné veci boli oveľa lacnejšie. Inak chceli sme presso s mliekom, ale to je pre nich presso so šľahačkou, mali sme si vraj pýtať cappuccino 🙂 V Tunisku existujú samozrejme aj kamenné obchody, tam sa väčšinou nezjednáva. Naopak ak na trhu nájdete obchodík s nápisom fixed price, neznamená to, že nemôžete skúsiť zjednávať. Je to len ďalší trik pre naivných kupujúcich. My sme v takomto napr. nakúpili keramiku, ale nezjednávala som, kedže taká miska stála 1 alebo 1,5 dinára a z toho som už spúšťať ani nechcela. Dávajte si pozor a nekupujte živé rastliny a živočíchy, pretože je zakázané ich vyvážať (kvôli prenosu chorôb). Nepašujte preto ani výhodne kúpené palmičky, ani korytnačky.

tunisko1

Ľudia Väčšinou prídete do styku so zamestnancami v turistickom ruchu, taxikármi alebo predavačmi. Na rozdiel od Egypta to budú aj ženy. Ženy v Tunisku nie sú a nesmú byť zahalené už od prezidenta Habíba Burgíbu, ktorý vládol v 1956-1987. (20.3.1956 získalo Tunisko nezávislosť a 7.11.1987, keď mal Burgíba 83 rokov, ho vystriedal Zajn al-Abidín ben Alí, dnešný prezident). Ben Alího nájdete na každom kroku, v tomto ohľade to jemne pripomína Turkménsko alebo Severnú Kóreu, ale naozaj len trochu. Na fotkách má pán prezident vyše 50 rokov, v skutočnosti je sedemdesiatnik. V Hammamete má letné sídlo a celoročne sídli v Kartágu a tento palác je striktne zakázané fotiť (sledujú vás). Je to dosť obtiažne, pretože pán prezident Ben Alí sídli hneď vedľa fotografovaných Antoninových kúpeľov. Každý Tunisan miluje svojho prezidenta, je hrdý na svoju vlasť a… emigroval by ihneď, ako by to bolo možné. A preto dámy pozor na sladké reči miestnych plejbojov. Aj keď, egyptskí muži sú oveľa dotieravejší. Tunisania sú ešte celkom milí. Všeobecne Arabi milujú plnšie tvary vhodné na materstvo a dlhé vlasy. Milujú svoje aj cudzie deti, rodina je posvätná. Neexistuje sociálne poistenie a myslím, že ani dôchodok, o deti, chorých, nezamestnaných a starých sa stará rodina. “Odložiť” človeka, či už dieťa alebo seniora, do domova, je v arabských rodinách neprípustné. Predsalen ale postupne vznikajú tieto domovy (dokonca detsky a seniorský domov zvyknú susediť), pretože mladí a stredná generácia odchádzajú za prácou do zahraničia, ak môžu.

Bežná mzda môže byť okolo 300 eur. Domy sa stavajú viacgeneračné, rodičia pristavia jedno poschodie, keď sa syn ožení. Dcéry zvyčajne odchádzajú do rodiny manžela. Domy ostávajú rozostavané aspoň na vrchnom poschodí, vtedy sa neplatí domová daň. Ženy sú plne emancipované, môžete sa s ňou pokojne rozprávať, aj muži. Ženy môžu osloviť mužov, ale pozor na dlhší pohľad do očí a priveľa úsmevov (to môže byť brané ako výzva). Na rovnakom poste dostane muž aj žena rovnaký plat (v tom Tunisko ďaleko predbieha Slovensko). Obchodníci vás síce budú oslovovať vždy a všade, ale ak nezareagujete, pokračujete v chôdzi, prípadne pokrútite hlavou, pochopia a na rozdiel od Egypta vás nechajú bez problémov prejsť ďalej. Ak prechádzate normálnou ulicou, kde nechodia turisti, nikto si vás nevšíma a cítite sa ako doma. Ak sa tak zatúlate, že niekomu omylom vstúpite do dvora, nehnevá sa, stačí sa len usmiať, pozdraviť… Stretli sme jedného trochu nepríjemného pána, ktorý bol ako z učebnice. Išiel presne podľa všetkých varovaní, čo som čítala na internete. Zastavili sme sa v Nabeule na námestí, sadli si na lavičku a chceli sme nájsť na mape ešte niečo zaujímavé (múzeum). Prišiel starý chlapík raziaci alkoholom, že odkiaľ sme (už viac ako turisti sme nemohli vyzerať a boli sme ľahký terč). Na to povedal, že on bol na Slovensku na dovolenke (prípadne sa mu tam vydala dcéra alebo švagor študoval) a že má Slovákov rád a že on nám ukáže jeho ručnú dielňu keramiky (obchod, mešitu, dom), že nech sa len pozrieme, ako sa taká keramika vyrába. Že nemusíme nič kúpiť, lebo sme jeho kamaráti. A už nás ťahal. No toto je klasický priehľadný podvod. Rovnaký, ako keď sa niekto ponúkne, že vám ukáže výhľad zo strechy na mešitu (cintorín, námestie). Vždy je zámer vám niečo predať. Tak, ako všade na svete, aj tu platí, že vám nikto nič nedá zadarmo. Treba len trochu premýšľať a nebyť naivný.

More a pláž My sme sa kúpali v Stredozemnom mori v Hammamete, kde je more dosť čisté. Nemá takú tú peknú farbu, ktorú keď zachytíte na fotke, vám budú všetci závidieť. Voda je taká číra a čistá, že presvitá piesok a ten tú krásnu tyrkysovú farbu trochu preráža. Zo živočíchov som stretla len 2ks rybičiek, takže sa tam celkom bezpečne pláva a sem tam, hlavne na večer, sa vyplavuje trochu rias, ale nič hrozné. Nie sú tam ani mušle. Pláž je piesková, ale s naozaj drobným pieskom, ktorý vie byť aj nepríjemný, pretože sa nedá oprášiť a vietor ho nesie. Pri nárazoch je to nečakaná hrsť piesku do tváre. Ale tak, dá sa to prežiť. (Odporúčam kvapky do očí stále so sebou.)

Jedlo Stravovali sme sa v hoteli a v niekoľkých hotelových reštauráciách. Keďže sme vegetariánky, o mäse len toľko, že ste v moslimskej zemi, preto bravčové nedostanete, používajú tu skôr baraninu a jahňacinu. Samozrejmosťou sú morské ryby. Používajú veľa kuskusu a rôzne druhy zeleniny, ryžu, zemiaky, šaláty, ovocie, sladkosti. V hoteloch mierne prispôsobujú stravu turistom, ale ešte stále je pre nás pomerne exotická a treba vyskúšať všetko. Špecialitou je harísa, omáčka zo štipľavých papričiek, ktorú dávajú všade. Pre Tunisana čo je červené, to je dobré, sviečkovou alebo bielym bešamelom by pohrdol. Používa sa veľa byliniek a korenia, ako šafrán, karí, tymián a podobne. Skúste aj tradičné tuniské sladkosti s karamelom, medom, orieškami, datlami či figami. Pre nás je to dosť sladké, ale zaujímavé. Najväčšie problémy mi robili raňajky – biele alebo maximálne grahamové pečivo, maslo, džemy… Jogurty nemali príliš dobré, aspoň tá značka, čo sme mali, bola príliš umelá. Ale zato sme mohli zjesť chalvy do prasknutia – to bol môj svetlý bod 🙂 No a pitie v rámci all inclusive aspoň v našom hoteli boli príšerne sladké umelé “džúsy”, celkom dobré pivo a z miestneho alkoholu treba ochutnať boukhu (buchu) – figovica a tibarín – datlový likér.

tunisko sprievodca

Vegetariáni to majú pomerne ľahké v all inclusive hoteloch, ale Tunisania nerozumejú tomu, ako niekto nechce jesť mäso, ktoré síce nemajú často, ale keďže je symbolom hojnosti a úcty, turistom by ho radi ponúkli. A už vôbec nepochopia, prečo vám v šaláte vadí tuniak, vajce, inde maslo alebo mlieko. “Bez mäsa” sa povie “biláš laham” a v Metlaoui som to na chudáka čašníka povedala asi 15x, len na mňa prekvapene žmurkal očami, ale potom sa vrátil s takým fantastickým obloženým tanierom zeleninou, že sme sa potešili. Čo sa týka zdravia, jedli sme nakoniec úplne všetko a už sme to ani neprekladali domácou 52-kou. Voda nie je pitná ako všade Afrike, resp. je pitná pre miestnych, pre nás obsahuje iné améby a v Tunisku aj trochu viac soli. V porovnaní s Egyptom je to ale oveľa bezpečnejšia krajina, pokiaľ ide o cestovateľské hnačky. Nie je tu zvykom, že by si turisti kupovali 5-litrové bandasky vody ako v Egypte, vodu sme si mohli načapovať v hoteli aj do fľašiek a tú sme pili. Nuž ale, aj tu platí to o balenej vode so zapečateným uzáverom – asi v polovici pobytu sme zbadali, že do tých nádrží púšťali čašníci normálnu vodu… a pili sme sem-tam v nápojoch aj ľad. Ja som na tieto ochorenia dosť citlivá, po Egypte mi bolo zle ešte dva týždne, Tunisko sa na mne prejavilo jeden deň hodinu a druhý deň asi polhodinu. Kúpila som si aj ich lieky a asi zabrali.

Náš hotel Hotel El Fell je trojhviezdičkový hotelový komplex ležiaci v severnej časti Hammametu a takmer susedí s letným sídlom prezidenta Ben Alího. Je celkom pekný a čistý, má krásne záhrady, vonkajší aj vnútorný bazén, fitness, hammám, tenisové kurty, plážový volejbal, vodné športy, sály, kaviarne, bar, reštauráciu, terasu, hotelovú pláž… Je strážený pri vchode. V hoteli pracujú aj animátori, boli celkom fajn, aj keď ja tento druh zábavy nemusím. Zúčastnila som sa aspoň aqua aerobicu a boli sme sa pozrieť na “showtime” – tanečný večer, kde nás zabávali animátori, ale aj profesionálni hudobníci, tanečnice a žonglér. To bolo celkom fajn. Netreba tu hľadať žiadny luxus (za tie peniaze a s toľkými hviezdičkami), aj keď tu vraj mali izby v rôznych kategóriách. Nevidela som iné, ale podľa reakcií sme mali mať ten stredný štandard. Bývali sme v átriovom dome, rovno z vonkajšej chodby sa išlo do izby, dvere boli na kľúč a pod nimi bola medzera – takže bolo počuť aj hlučných susedov vracajúcich sa v noci z baru. No a ich pokračujúca zábava k nám doliehala cez papierové steny, akoby sa bavili hneď v našej izbe. Každá izba mala balkón alebo terasu. Izby boli malé, nebolo tu ani veľa nábytku a ten, ktorý tu bol, bol vstavaný alebo priamo vytvarovaný z betónu. Napr. nočný stolík sa nedal pohnúť, lebo bol celý z betónu (a vyložený kachličkami). V kúpeľni sme mali vaňu, pôsobila moderne. Upratovačky chodili každý deň, vymieňali uteráky a na posteli nám robili umelecké diela 🙂 Aj napriek jazykovej bariére sme boli celkom kamošky (opäť je to o prístupe k ľuďom, a verím, že sme im boli milšie ako náš povýšenecký sused).

tunisko

Hammamet Hammamet je asi 20-tisícové mestečko, no je pomerne rozsiahle a tiahne sa pozdĺž pobrežia Hammametského zálivu a leží na začiatku polostrova Cap Bon. Centrum tvorí medina s Kasbou – starou pevnosťou. Hammametská medina je kompaktná, obohnaná hradbami a okrem Kasby s múzeom sa tu nachádza mešita (zhruba v centre mediny), neodmysliteľné trhy a úzke uličky, ktorými sa oplatí túlať. Tak sme našli aj výhľad na moslimský cintorín. Keď výjdete potom z mediny, cintorín leží vedľa rozsiahleho a mierne socialistického Námestia mučeníkov. Potom sa oplatí prejsť okolo mediny smerom k moru, je tam pekný výhľad na typické stredomorské biele domy a reštaurácie a staré vraky rybárskych lodiek. V strede výbežku hammametského polostrovčeka je malý kruhový objazd (kruhové objazdy sú dedičstvom francúzskej nadvlády) a ako takmer všetky, aj tento má v strede sochu. Sú to akési 3 morské panny s kytičkami jazmínu. Stretnete sa s predavačmi jazmínu, veľmi pekne vonia a nosí sa na ozdobu. Niektorí muži si ho dávajú za ucho a podľa toho, za ktorým ho nosia, vyjadrujú, či sú slobodní alebo ženatí. Ale takmer všetci sú akože slobodní 🙂 Cesta z hotela El Fell je dlhá 6 km a taxíkom stojí 5 dinárov za posádku. Pozor, ak ste napríklad dvaja, taxikár môže zastaviť aj niekomu ďalšiemu. Nám sa to stalo z niekoľkých ciest len raz – aj to bol taxikárov kamarát a trošku sme pokecali 🙂 Inak skôr mávol, že je plný. Na cene 5 dinárov sa treba dohovoriť dopredu a trvať na nej. Ako všade, aj tu platí, že s trochou arabčiny a úsmevom sa vám to podarí. Jednému sa celkom rátalo, keď som povedala, že chceme vidieť masdžid akbar (veľkú mešitu).

Nabeul Nabeul je 80-tisícové mesto susediace s Hammametom – smerom na severovýchod po pobreží. Z hotela El Fell to bolo 7 km a taxíkom tiež za 5 dinárov. Je známe svojou keramickou výrobou, takže keramika sa oplatí kupovať tu. Majú veľmi pekné misky všetkých možných aj nemožných tvarov a farieb a sú neuveriteľne lacné, takže si nebudete vedieť vybrať. Nabeulská medina je síce ohraničená, ale nie je taká stiesnená ako hammametská, ulice sú tu širšie a celkovo je dosť rozsiahla. Je tu niekoľko pekných mešít. Ak prejdete medinou, na druhom konci vyjdete na peknom námestíčku – hádajte – opäť Námestí mučeníkov. Ak sa zatúlate ďalej uličkami, dýchne na vás bežný život – predajňa ovocia a zeleniny, holičstvo, predajňa či sídlo mobilného operátora, autoopravovňa a podobne. Aj keď na míle vyzeráte ako turista, nikto si vás nebude veľmi všímať. Rozhodli sme sa vrátiť cez uličky medíny, kde sme postretali pár miestnych starších ľudí, na bulvár Habíba Burgíby. Na môj vkus je tu príšerne veľa smogu od áut stojacich v zácpach, štípali ma oči a ťažko sa mi dýchalo. (Opäť bolo fajn mať so sebou kvapky do očí.) Avenue Habib Bourguiba je pomerne rušné a zaľudnené miesto a tiež si vás tu nebude nikto všímať. Nie je to síce malebné fotogenické miesto, aj keď ja som tu porobila veľa fotiek. Na tejto ulici nájdete aj múzeum oblasti Cap Bon, za nejaké cca 4 dináre + 1 dinár za fotenie si môžete pozrieť malé múzeum s mozaikami, soškami, drobnými predmetmi, peniazmi a podobne. Popisy boli myslím len vo francúzštine. Nemusíte sem ísť za každú cenu, ale ak máte ešte čas, pokojne sem zaskočte. V Nabeuli sa na bulvári kolmom na ulicu Habíba Burgíbu nachádza bizarný Orange monument, teda pomarančový pomník – socha veľkej misy plnej pomarančov. Určite pôjdete okolo.

Ponuka výletov Myslím si, že väčšina našich cestoviek vám ponúkne fakultatívne zájazdy. A keby aj nie, ponúkne vám ich hotel alebo miestna cestovka. My sme išli s Medina tours (keďže pôvodné Kartago tours nám náš termín zrušilo). Už z letiska nás vyzdvihla a celý čas sa o nás starala pani Ema Khachroum, Slovenka vydatá a žijúca 20 rokov v Tunisku. Bola úžasne vtipná, príjemná, nabitá informáciami, tipmi a radami, nevtieravá, proste dokonalá delegátka. S Medina tours má externú zmluvu a preto pracuje aj pre niektoré iné spoločnosti a je certifikovaná v Tunisku. Samozrejme ovláda arabčinu aj francúzštinu asi na rovnakej úrovni ako slovenčinu. Čo sa týka výletov, určite je lepšie si ich kúpiť vo vašej cestovke u vášho delegáta, vyhnete sa podvodníkom a nadsadeným cenám a navyše máte istotu, že váš sprievodca bude rozprávať slovensky, prípadne česky. Ja viem, nie každý je taký hŕŕ do cestovania a trmácania sa v teple po cestách, keď sa môže vytasiť na pláž. Ale myslím si, že vidieť hlavné mesto Tunis, starobylé Kartágo a malebné Sidi Bou Said je dobrou voľbou, zaberie to necelý deň a s dobrou delegátkou sa dozviete veľa o Tunisku. A ak môžem poradiť, bez Sahary z Tuniska ani neodchádzajte! Je to obrovský zážitok, samozrejme, pokiaľ nemáte za sebou niekoľko extrémnych expedícií, čo predpokladám, že nemáte, keďže ste prišli s cestovkou do tuniského letoviska. Okrem týchto dvoch výletov, ktoré jednoznačne odporúčam, sú v ponuke rôzne “zábavné” výlety, ako tuniský večer, aqua parky a podobne. Sú to čisto turistické záležitosti a čo som počula, ľudia neboli nadšení. Ak si mám vybrať popoludnie za 40 eur v aqua parku alebo 2 dni na Sahare za 87 eur, moja voľba je jasná.

Tunis, Kartágo, Sidi Bou Saíd Celodenný výlet po krásnych miestach Tuniska. V cene zájazdu je aj obed. Necestuje sa dlho, je to len nejakých 60 km (po Ben Alího diaľnici, ostatne, všetky cesty v Tunisku sú pekné) a preto máte dosť času na všetko a ešte sa vrátite na večeru. Prvú zastávku sme mali na tuniskom Champs Elysée – Francúzskom námestí. Pozreli sme si tuniskú medinu, ktorá je rušná, s uzučkými uličkami lemovanými vysokými domami, miestami boli tieto uličky kryté. Opäť tu nájdete veľa cetiek od výmyslu sveta, ale ak už ste medzitým nakúpili inde, nič vás tu nenadchne. Zhruba v strede mediny sa dostanete k obdĺžnikovej mešite, do ktorej sa môžete za poplatok aj ísť pozrieť. Neverci samozrejme len na nádvorie. Pri mešite sa nachádza akási mapka nakreslená na keramických dlaždiciach. Tam si môžete nájsť, čo sa ešte oplatí vidieť, ak nechcete freneticky pobehovať medzi stánkami trhu. Tuniská medina je dosť rozsiahla a dá sa tu parádne stratiť, lebo sú tu aj slepé uličky. Treba si stále držať v pamäti smer, ako sa dostanete na dohodnuté miesto. Zo starovekej atmosféry sa presuniete na pulzujúcu tepnu veľkomesta a najhlavnejšiu ulicu Tuniska. Zhruba v strede sa nachádza kresťanská katedrála sv. Vincenta de Paula, pôsobí pekne, no vnútri sme neboli. Boli sme si sadnúť do kaviarne, čo bol náš najväčší výdavok. Sedelo sa normálne vonku a vyzeralo to tam ako v akejkoľvek európskej kaviarni. Potom sme sa presunuli stredom jazera Tunis do pobrežného mestečka La Goulette na obed do hotela Lido. Tu sme videli vo veľkej reštaurácii výklenok s dvomi stoličkami, ktorý sa používa pri moslimských zásnubách. Po obede sa presúvame do Kartága na pahorok Byrsa. Ema nám porozpráva históriu tohto miesta. Ja to tu písať nebudem, bolo by to príliš dlhé a dá sa to nájsť na kompetentnejších miestach 🙂 Pozeráme sa na panorámu, na prístavy, potom na vykopávky rímskeho a ešte staršieho púnskeho (fenického) Kartága. Navštívili sme múzeum s mozaikami, keramikou, fenickým sklom, sochami a rôznymi predmetmi, napr. prvými fenickými peniazmi. Ďalšou zastávkou v Kartágu sú Antoninove kúpele, susediace s prezidentským palácom, ktorý je ale prísne zakázané fotiť. Z budovy kúpeľov sa zachovali skôr podzemné časti a za svojich čias mala aspoň 20m nad zemou. Neskôr vchádzame do mestečka Sidi Bou Saíd. Je mierne do kopca, týči sa nad morom a všetky domy tu sú (a musia byť) namaľované na bielo – proti horúčavám – s modrými okenicami a doplnkami – proti hmyzu. V Sidi Bou Saíd sa natáčala Angelika, ale tie schody by ste prehliadli, keby vám ich neukázala sprievodkyňa. Posedíme ešte pri poriadnej arabskej káve a mätovom čaji s píniovými orieškami.

Sahara No tak toto bol asi najlepší zážitok v Tunisku. Naozaj vrelo odporúčam. Nie je to síce pre menej zdatných turistov, ale tým myslím nie tých, čo by neradi šľapali, ale naopak vytrvalo sedeli. To ale môj prípad nie je a jednoducho, ak chcete vidieť tretinu Tuniska a veľa pamätihodností, tak sa na tento dvojdňový výlet určite odhodlajte. Fakultatívny výlet sme si kupovali u našej delegátky a stál 87 eur. Potom máte ešte možnosť si prikúpiť jazdu na ťavách, džípoch po púšti a konskom povoze po palmovom háji. My sme využili prvé dve možnosti dokopy za 60 dinárov. Z hotela El Fell sme odchádzali medzi prvými už o 5:30. Asi o hodinu v Sousse nás Slovákov presunuli do minibusu pre dokopy 11 ľudí, ale bolo nás tam 6 + vodič a delegátka. Vodič sa volal Skander, ale prezývali ho Schumacher a je naozaj dobrý vodič a milý človek. Delegátka sa volá Eva Dunajčíková, Saharu išla prvýkrát, ale bola veľmi dobrá. Tiež nám veľmi veľa porozprávala o Tunisku. Prechádzame pobrežím a ako prvé navštívime rímske koloseum v El Jeme. Natáčal sa tu Gladiátor s Russelom Crowom. Dá sa tu narobiť kopa fotiek. Tunisko je rozdelené na také akoby pásy, sever je úrodný, na Cap Bon sa pestuje ovocie a zelenina pre celé Tunisko. Nižšie sú samé olivovníky, v Tunisku sú registrované a nesmú sa vyťať. Dokopy je ich 55 miliónov, väčšinou sú v súkromnom vlastníctve a kým olivovník zarodí, trvá to tak dlho, že dedko sadí strom pre svojho vnuka. Ale potom môže rodiť aj vyše 1000 rokov. Čiže cesta stredom Tuniska je príšerne jednotvárna a nudná. Južnejšie sú potom palmy a púšť.

Púšť je ohromne rôznorodá a na rozdiel od kmitajúcich olivovníkov veľmi zaujímavá. Prechádzame dedinkou Mahres, ktorá je známa kostrou veľryby z Madagaskaru. Vraj sem taká pripláva každých 20 rokov, ale terajšia mešká 🙂 Sú tu aj sochy mladých umelcov, ktorí tak dostali priestor. Neskôr už prechádzame púšťou, rastú tu také malé kríčky a trávy a tak nezodpovedá našej predstave púšte. Ostatne, taká tá klasická piesočná púšť s dunami sa nazýva erg a nachádza sa oveľa viac na juhu. Zastavujeme sa v Matmate, kde sa natáčali Hviezdne vojny a dodnes tu žijú troglodyti – jaskynní, resp. podzemní ľudia. Sú to už južní Berberi, niektorí prešli na islam a nad vchodom do takého troglodytného obydlia majú chamsu (ruku). Navštívili sme jedno také obydlie, bola tam staršia pani, ktorá toto mala očividne ako biznis, ale zase až toľko sme u nej neminuli 🙂 My sme jej venovali krabičku eukalyptových cukríkov a ešte za nami s mamou prišla, aby sa špeciálne poďakovala. Také obydlie je vážne príjemné a pohodlné, kľudne by som tam v tých horúčavách ostala. Matmata je jedným z najteplejších tuniských miest a môžeme to potvrdiť. Aj keď naše júnové počasie nebolo ukážkové, pri mori bolo prvé dni dosť chladno (23°C) a aj pršalo (naozaj neobvyklé, ale v tom čase boli u nás záplavy, celý máj pršalo a celkovo je počasie iné, ako sme zvyknutí). No na púšti sa nám to hodilo, určite nikde nebolo viac ako 35-38 stupňov. Nad Matmatou sa týči nápis ala Hollywood. Kúsok odtiaľ sme mali neskorý obed a cestou sme sa zastavili nad dedinou Tamerzet, ktorú v minulosti vyplavilo (!). Pršalo 22 dní a voda zabila 180 ľudí.

Áno, sme na púšti a to miesto si neviem ani predstaviť zaplavené. Potom sme sa chystali do Douz na ťavy. Musím priznať, že mi nebolo všetko jedno, predtým som sedela len na koni a pred ťavami som mala rešpekt. Inak všetko sú to samci, samice žijú na divoko v púšti, videli sme ich veľa aj popri cestách. Tam vychovávajú svoje mladé a odchytávajú sa len samci. Vraj preto, že ženy sa nedajú skrotiť 😉 Obliekli nás do takých nomádskych hábitov a naozaj v nich bolo príjemne. Ťavu si môžete aj pohladkať, ale bacha na to, pľuje a môže byť nervózna. Vtedy tak nespokojne ručí. Klasicky si ťava sadne, vy vysadnete (ak vás bolia kĺby, treba si kolená posunúť smerom dopredu k ťaviemu krku), potom sa pevne chytíte, ťava zdvihne zadok, vy držíte len na svojich rukách a potom sa postaví aj prednými. Je to dosť zábava. Moja ťava zosadala tak, že celou silou hegla na “lakte”, pričom som jej skoro preletela cez hlavu a potom elegantne a pomalinky jemne zosadala zadkom. Jazda na ťave po púšti naozaj stojí za to, je to krásny pocit. Mali sme šťastie, že nás bolo iba šesť, taká malá karavánka a brali nás tam, kde nebolo “narváno”, teda človek mal naozaj pocit samoty a nekonečnosti púšte. Jazda trvá asi hodinu a je to tak akurát. Potom si môžete kúpiť svoju fotku za 4 dináre. Najprv som ju nechcela, ale keďže sedíte na ťave, nemáte šancu sa odfotiť, ani niekoho, kto je pred vami chrbtom alebo za vami… Takže sme to využili. Dostali sme aj ťavie vodičáky 😉 Na tomto mieste sa chodí aj na konské povozy do palmového hája. My sme ale boli celí šťastní, že sme prežili a že tá Sahara nie je vôbec nejaké nudné a nebezpečné miesto, ale naopak, je tu veľmi dobre, a ubytovali sme sa v krásnom 4-hviezdičkovom hoteli Oasis v Kebili. Keby tu mali more, tak sem prídem na dovolenku. Skočili sme do bazéna, bolo príjemne teplo, okolo sedem hodín večer. O 19:30 sme sa navečerali a potom sme hneď išli spať, lebo sme ráno vstávali medzi 3 a 3:30, o štvrtej ráno boli raňajky (nešlo mi to ani ušami) 🙂 Ponáhľali sme sa na východ slnka nad soľným jazerom Chott el Jerid s rozlohou 5000 km2. Je to zaujímavé, jazero je plné soli s vodou, nie vody so soľou. Vyváža sa na posyp zimných ciest, ako kuchynská sa ešte musí čistiť od piesku a prímesí. Dajú sa tu nakúpiť rôzne nerasty, púštne ruže a soľ, ale ak mierite do Chebiky, nechajte si kúpu nerastov na neskôr.

Prechádzame cestou cez stred jazera, v Tozeuri nastupujeme do nášho džípu. Prechádzame popri letisku Tozeur-Nefta, ktoré vybudovali za peniaze Luca Bessona. Keď sa tu natáčali Hviezdne vojny, na rozvoj oblasti nechali 14 miliónov dolárov. S veselým vodičom jazdíme hore dolu po dunách, vreštíme, ale zdá sa, že vie, čo robí. Veď tadiaľto jazdí 2x denne. Jazda džípom trvá 4 hodiny a už o nejakej siedmej máme pocit, že máme celodennú šichtu za sebou. Zastavili sme sa aj na mieste, kde sa vyrojili miestni detskí predavači. Priznám sa, nič som síce nechcela a potrebovala som sa sústrediť na foťák a drobný piesok vo vzduchu a nechcela som, aby ma otravovali, tak som ich dosť odbíjala. Keby som bola trochu otvorenejšia, mali najkrajšie náhrdelníky a za dinár mi ich ponúkal nakoniec päť! Toto ma trochu mrzí, lebo tie decká tam pracujú a nie je tam zase až toľko turistov, ako na pobreží. Navštívili sme aj kulisy filmu Hviezdne vojny postavené priamo v púšti. Blížime sa k pohoriu Atlas, ktoré sa sem tiahne až z Maroka. Vchádzame do horskej oázy Chebika (Shabika). Náš sprievodca Hassan vie dobre po anglicky, aj keď tu býva od narodenia, prechádzka trvá asi 40 minút. Ukáže nám výhľad, porozpráva o histórii, zavedie k prameňu, ukáže alžírske hranice. Včera sme boli blízko líbyjských. Chebiku v minulosti zaplavilo (!), keď veľa pršalo a tak postavili novšiu časť.

Tá už je elektrifikovaná, je tu vidieť aj satelit, no voda sa používa stále tá zo 4 chebických prameňov. Pre nich pitná, pre nás nie. Je tu veľa fosílií a nerastov, môžete si ich kúpiť. Pravé a hodnotné sú tie, ktoré vám predajú asi za 10 dinárov, nie za jeden. Potom v Tozeuri presadáme do nášho minibusu, kde nás otravujú miestni chalani, nech si kúpime vychladenú vodu alebo rovno zamrznutú. Myslia si, že je to v púšti ten najlepší nápad, ale ja nepijem také chladné veci a už vôbec nie, keď je vonku teplo. Títo chalani sú najneodbytnejší zo všetkých. Obedujeme v Metlaoui. Nasleduje návšteva Kairouanu, štvrtého posvätného mesta islamu (po Mekke, Medine a Jeruzaleme). Fotíme mešitu spredu, ale aj zvrchu, kam sa dostaneme cez kobercáreň. Síce tu nič nekúpime, ale veľmi sa o našu 6-člennú výpravu nezaujímajú, prichádzajú Poliaci a Rusi, tak nás nechajú vybehnúť na strechu. Mama urobila chybu, keď prstom ukázala na jeden (príšerný) koberec, či sa mi nepáči. To bol signál pre majiteľa obchodu, ktorý ma zdrapil, behali sme po celom obchode, chcel mi niečo predať, potom ma zatiahol do dielne a vorval mi pusu. Dezinfikovala som sa potom ešte asi hodinu 🙂 Chcel ma kúpiť za tisíc tiav a desaťtisíc kobercov, letenku do Tuniska (keď si na Slovensku všetko vybavím) a tento jeho obchod.

Nuž, nepochodil, ale keď príde kríza, viem, kam sa obrátiť 🙂 Každopádne, mešita je pekná, najstaršia v Afrike, takže je trochu iná, na aké sme zvyknutí. Všeobecne v Tunisku sú minarety skôr štvorcové, nie okrúhle, ako sme videli v Egypte alebo Albánsku. A určite má aj pridanú hodnotu vzhľadom na dôležitosť miesta pre moslimov. Vraj ak sa moslim nemôže dostať do Mekky, môže 7x prísť do Kairouanu a hadždž (svätá cesta) sa mu počíta. Keďže v tom čase sa hralo o svetový pohár vo futbale v Južnej Afrike, všetci registrovali krajiny aj na základe týchto majstrovstiev. Slovensko sa po prvýkrát dostalo až do osemfinále s tým, že sme vyradili majstrov Talianov. Preto pokaždé, keď sa nás niekto spýtal, odkiaľ sme, už to nebolo nejasné tápanie Czechoslovakia? Slovenia? What?, ale radostné Hamšík! Škrtel! Weiss! V Kairouane sme dostali bonusový mätový čaj navyše za Hamšíka 🙂 Odtiaľ sme už išli smerom do Sousse a tam nás presadli na autobus do Hammametu. Vyše hodina v tomto chladničkovom autobuse mi spôsobila angínu s nutnosťou brať antibiotiká a bol to riadny kliešť, držala sa ma asi 2 týždne. Mama ochorela rovnako v lietadle smerom domov. Mimochodom, lietadlo a nádcha je jeden z najnepríjemnejších zážitkov. Prerazilo mi to do uší a 2 dni som nič nepočula.

Odporúčam Tunisko rozhodne odporúčam a je vysoko pravdepodobné, že sa sem ešte pozriem. Spája arabskú exotiku s francúzskou eleganciou. Určite stojí za pozretie aj mesto Sbeitla alebo celý sever, najmä pri alžírskych hraniciach. Je tam zaujímavá Jugurtova stolová hora. Na pobyt sa mi napr. nepáčil Sousse, Hammamet bol super, aj jeho južná časť Yasmine Hammamet. Príjemná môže byť Mahdia. A bez krásnej Sahary domov ani nechoďte 🙂 Určite sa dá Tunisko prejsť aj na vlastnú päsť, ale tak ako aj v Egypte, nemáte šancu vidieť toľko veľa vecí, ako keď máte so sebou kvalitného sprievodcu. zdroj: http://rogerka.blog.sk/